Jedného pekného dňa,presne na výročie založenia prvej ČSR, sa moje detské túžby naplnili. A ja som pomaly začínala zisťovať, že maťosemnásť má viac nevýhod ako výhod. Získala som rôzne právomoci, ako napríklad možnosť zanášať si pľúcaa pečeň, vydať sa, voliť, šoférovať, pracovať za viac ako štyridsať korúnza hodinu. Sloboda, ktorú som tak dychtivo očakávala, sa však nedostavila. Môj život bol naďalej plný obmedzení, aj keďiných, ako v detstve.
Ako dieťa som mohla ľuďompovedať prakticky čokoľvek a prešlo mi to. Dnes keby som povedala niekomu: „Teta, ty si stará?“ alebo „Ujo, ty sizlý a vôbec sa mi nepáčiš“, tak by som spôsobila verejný škandál. Ako dieťa som mohla chodiť po svete zasnenáa nevidieť ľudí okolo seba. Teraz,keď niekoho nezbadám a nepozdravím, hneď sú z toho strašné výčitkya urážky. Ako malá som si mohlaspievať na ulici, pobehovať, poskakovať a nikomu to nevadilo, naopak, eštesom aj ľuďom dvihla náladu. Teraz by sio mne mysleli, že som na drogách. Keď som sa ako dieťa mračila alebo plakala, bolo to považované zanormálne. Teraz ak niekoho pozdravíms kamennou tvárou, bez falošného úsmevu, je to považované za nevychovanosťa ak sa neudržím a rozplačem na verejnosti (čo rozhodne nerobímnaschvál), tak robím scény.
Svet dospelých vôbec nieje taká sranda, ako som si ako štvorročná myslela. Núti ľudí bojovať samých proti sebe. Učí nás obrátenej logike. Zakazuje nám spontánnosť. Úprimnosť sa v tomto svete nazýva drzosťoualebo nevychovanosťou. Pretvárkaspoločenským bontónom. A prejaveniecitov slabosťou.
Ešte stále sa cítim akodieťa. Vyvaľujem obrovské okále na celýsvet a čudujem sa, čo to tí ľudia robia, prečo, načo. A prečo do tejto pofidérnej hry zaťahujúaj mňa. Do hry, v ktorej aj taknikdy nevyhrám.